Medzinárodný folklórny festival WARSFOLK 2007
Alebo ako FsK Mladosť prežila a pretancovala 5 náročných dní na Medzinárodnom folklórnom festivale Warsfolk vo Varšave...
Priniesla som domov plnú pamäť. No nie tú megabajtovú v Olympuse, ako som si plánovala pred odchodom. Ide o to, že ako pred každou cestou, tak aj pred tou dlho očakávanou augustovou cestou, (keby som bola mladšia, hádam by som si aj fajky do kalendára značila a odratúvala dni do odchodu) som s nadšením plánovala, že sa budem túlať varšavskými uličkami a objavovať zákutia hlavného mesta, ktoré bezpodmienečne zvečním na fotkách z digitálu. Tie si budem (ako sa už pridobre poznám) po návrate domov miliónkrát pozerať, ukazovať kamarátom a vášnivo objasňovať, na čo určite nemajú zabudnúť, keď sa do Varšavy sami vyberú a samozrejme, prihodím aj zopár tipov, kde sa dá za slušné peniaze najesť a kde majú najväčší výber kroviek.
Realita: žiadne historické budovy, romantické uličky ani blšie trhy. Z toho je jasné, prečo zostala, hádam po prvý krát, pamäťová karta vo foťáku prázdna! Namiesto toho som domov priniesla natrieskanú vlastnú pamäť, no nie spomienkami na architektonické skvosty a iné povšimnutia hodné zaujímavosti, ale na ľudí, ktorých som v poľskej metropole stretla.
Ako účastník jedného medzinárodného festivalu, ktorý sa tu po tretí krát konal, som mala možnosť stretnúť ľudí z rôznych kútov sveta, ktorí sem pricestovali len vďaka vášni k tradičnému ľudovému umeniu. Dočasným domovom sa tak všetkým účinkujúcim z 9 krajín sveta (Poľsko, Ukrajina, Rusko, Maďarsko, Česko, Portugalsko, Malajzia a Slovensko) stal na 5 dní vysokoškolský areál Akademie Wychowania Fizycznego w Warszawie. Jeho súčasťou boli prísne pôsobiace biele budovy so zamrežovanými oknami, rozsiahle zelené trávniky, sklepy (po slovensky obchody) a neodmysliteľný študentský bar. Na pohľad chladné múry počas medzinárodného návalu ožili. A to doslova. Naša slovenská partia obývala ťažko skúšané internátne izby spolu s Portugalcami, Ukrajincami, Rusmi a domácimi Poliakmi.
Hneď prvý večer po príchode, sa sivé chodby „študentského domova“ otriasali hlukom hudby, ktorá sa rýchlosťou ozveny šírila po všetkých poschodiach. Schrúpnuť si po dlhej ceste bolo pre pár snaživcov absolútne nereálne. Tóny slovenských huslí striedali po čase rytmické portugalské zvuky bubna, harmoniky a gitary a tak to šlo stále dokola. Portugalský tanec s typickým držaním rúk nad hlavou sa svoju dynamikou stal obľúbenou „nočnou disciplínou“ slovenskej posádky. Na oplátku sa naši juhoeurópski horkokrvní priatelia postupne, aj keď s počiatočným rešpektom, zoznamovali s čardášom, karičkou alebo polkou. Poliaci až taký problém nemali, čo sa okrem pohybových zručností prejavilo aj v minimálnej jazykovej bariére. Členovia ukrajinského a ruského súboru si takéto zábavky po celodennom nabitom programe žiaľ dovoliť nemohli. Pre nich platil striktný zákaz ponocovania (aj keď si neviem dobre predstaviť zažmúriť oko v takom „randále“). Z pohľadu na ich akrobatické kúsky sa ani nečudujem večne ukričanej ukrajinskej šéfke, ktorá držala svojich zverencov tak nakrátko. Čo už, profesionáli to majú ťažké, na rozdiel od väčšiny členov zúčastnených amatérskych súborov, ktorí si tanec viac „užívajú“ a je pre nich príjemným spestrením pracovného stereotypu.
Náročný a časovo nabitý denný program ( jednoducho sme všetci boli stále „v pohybe“ ) sa konal na rôznych miestach Varšavy a v jej blízkom okolí. Na moju radosť aj v jednom z viacerých krásnych mestských parkov s názvom Park Lazienkowski, kde dokonca počas festivalového programu držali stráž a dotvárali slávnostnú atmosféru otváracieho ceremoniálu (a skutočne na úrovni) nádherné hrdé pávy. Vznešene a s neprehliadnuteľnou eleganciou sedeli na konároch stromov presne nad hlavami účinkujúcich a svojim škriekajúcim hlasom si neodpustili komentovať momentálne dianie na javisku. Atmosféru mestského života som aspoň na chvíľočku mohla vdýchnuť počas sprievodu historickým jadrom (počas ktorého sme mimochodom patrili svojim prejavom k najdynamickejším skupinám, čo nebolo podľa ohlasov okoloidúcich vôbec na škodu, a dokonca sme si získali aj srdce jedného malého copatého dievčatka, ktoré neúnavne poskakovalo a výskalo na čele nášho sprievodu), no a z okien autobusu som už potom len z diaľky mohla letmo sledovať siluety historických a početných výškových budov bussiness centier modernej architektúry. Okrem toho mi v pamäti utkveli zelené plochy, ktoré lemovali takmer každú stavbu, čím na mňa mesto pôsobilo vzdušným a nie stiesneným dojmom.
Festivaloví diváci mali možnosť počas hlavného programu a sprievodných akcií sledovať vystúpenia súborov a spoznať tak tradičné piesne a tance, ktoré boli zaujímavé svojou jedinečnosťou. A práve takí jedineční boli aj členovia jednotlivých súborov. Ohromný mix charakteristických čŕt tváre, temperamentu, jazykov a správania bol pre mňa tým vzrušujúcim okamihom. Aj keď nepoznám najznámejšie pamiatky Varšavy, poznám Mariu Ritu, ktorá ma učila vlniť sa v rytme portugalskej hudby a Pavela, ktorý tancuje poľskú polku tak bravúrne, že sa mi pri spomienke na ňu ešte aj dnes poriadne točí hlava. Práve preto neľutujem voľné megabajty vo foťáku. Držím sa zľudoveného sloganu, že „všetko je na webe“. Takže virtuálna prehliadka Varšavy „to istí“.
Katarína Frnová, FSk Mladosť
(uverejnené v občasníku Šenkvičan)
